Slovenský kytarista, skladatel, zvukový malíř a experimentátor, zakládající člen skupiny Longital, která má na kontě již přes deset alb. Původně vystudoval matematiku, poté jazz v Americe, ale to vše opustil aby se vydal vlastní cestou hledání své vnitřní hudby a vlastního výrazu. Za zmínku stojí jeho spolupráce se zpěvákem Richardem Mullerem nebo skladatelem Jaro Filipem.

V úvodu se zeptám, co je aktuálně nového v tvé domovské kapele Longital?
Aktuálne s Longital žijeme rok v ktorom rekapitulujeme posledných dvadsať rokov (áno máme výročie). Vďaka všeobecne obmedzenej koncertnej aktivite máme čas poohliadnuť sa za seba, a zavnímať kam nás vedie prítomný okamih. Ak máme tvoriť hudbu, potrebujeme mať “nažité” v nehudobnom zmysle slova. Shina veľa číta a prevažne duchovnú literatúru, venuje sa záhrade a ja venujem gitarám toľko času koľko som už dávno nemal. Pribudlo mi v tom čase niekoľko zaujímavých gitár ktoré som ani nehľadal. Skôr to vyzerá že ony hľadali a našli mňa. A máme so Shinou čas na počúvanie hudby. Počúvame spolu vážnu hudbu, takmer výlučne na stanici Vltava. Okrem toho počúvam aj veľa jazzu, čo je hudba ktorá mi otvára uši od štrnástich rokov. Dvadsať rokov som nepočúval gitaristov a teraz sa mi to vrátilo, objavujem teraz veľa zaujímavých osobností. S Longital do konca tohoto roka vypustíme do sveta hudbu - soundtrack ku našej obľúbenej hodinovej prechádzke z domu porpi Dunaji do centra a volá sa “Dolu z Dlých Dielov a ďalej po prúde”. Vyvinuli sme si na to špeciálny hudobný formát – mobilnú aplikáciu ktorú sme nazvali Soundwalk. Verím že to bude dobre fungovať univerzálne, aj na iných trasách. Hudba je už hotová a momentálne sa programuje aplikácia, zatiaľ len na iPhone a snáď neskôr aj pre Android. Čiže to nebude vydané na nejakom nosiči a ani na streamingových službách. A na budúci rok by mal výsť nový radový album Longital na ktorý sa práve pripravujeme tým, že žijeme a vnímame tento svet.


Věnuješ se krom Longital i jiným hudební aktivitám?
Len výberovo a dosť zvažujem všetky vybočenia z línie našej kapely, ktorá je od predminulého roku opäť duom s prípadnými hosťami. Myslím že pri tomto osvedčenom modeli základnej dvojice ktorá sa podľa potreby príležitostne rozrastá už ostaneme. Za posledných dvadsať rokov som buď sám, alebo s prispením Shiny vytvoril hudbu ku dvom hraným filmom, dvom nemým filmom, jednému strednometrážnemu animáku a asi štyrom divadelným hrám. Okrem toho som vytvoril hudbu k obrazom môjho otca ktorá výde v najbližšej dobe na vinyle pod názvom Zaobraz, len je momentálne problém s nedostatkom suroviny – vinylu. Zaobraz je regulérny sólový album ktorý som nahral úplne sám. A ešte pred tromi rokmi nenápadne vyšiel môj prvý sólový album Startalker inšpirovaný Milanom Rastislavom Štefánikom, slovákom a spoluzakladateľom prvej Československej Republiky. Tá hudba začala vznikať pre film a keď zo spolupráce z rôznych príčin zišlo, vyvinul sa z nej soundtrack pre “československé” predstavenie v Městskom Divadle Zlín na tú istú tému. Asi to takto malo byť. Tá hudba funguje aj samostatne a preto vyšiel soundtrack album Startalker. Pri soundtrackoch môžem hudbou maľovať, moje štúdio je mi plátnom a zbierka gitár a krabičiek je mojou paletou. Akékoľvek vybočenie z línie tvorby Longital mi musí dávať nejaký zmysel v podobe výzvy vykročiť z vlastných stereotypov, to je jediný spôsob ako napredovať v hudbe. S Longital si tiež veľmi radi vyrážame poistky, ale sú to stále piesne, a urobiť dobrý piesňový album je najväčšia výzva. Preto je niekedy osviežujúce tvoriť hudbu nepiesňového charakteru, bez slov. A je tu eśte učenie, čo ma veľmi baví. V posledných rokoch ma niekoľko ľudí oslovilo aby som ich posunul dopredu v gitarovom remesle. Venujem sa im, kurz som nazval “život s gitarou” a veľa sa pritom sám naučím.
No a jak to u tebe s muzikou začalo? Proč zrovna kytara a co tě k ní přivedlo?
V trinástich rokoch som prestal stavať modely lietadiel a začal počúvať muziku. To je celkom bežný fenomén, keď sa v rámci dospievania otvoria človeku uši pre hudbu. Počúval som rádio Slobodná Európa, maďarské vysielanie ktorému som nerozumel ale hrali super muziku. Bubnoval som po pri tom po vankúšoch s varechami a mal som spolužiakov ktorí hrali na gitary. Tak som si jedného dňa vypýtal od tata 240 korún československých a kúpil si prvú malú španielku. Mal som šťastie lebo ladila a celkom príjemne sa na ňu hralo, až na ten zvuk. Nedala mi nič zadarmo a musel som sa namakať aby som z nej dostal zvuk ktorý som v sebe počul. Úplne som prepadol hre na gitare a odvtedy mi to zostalo. Gympel a vysokú školu som absolvoval pre istotu so samými jedničkami, sčasti preto lebo som sa rád učil a aj preto, aby rodičia tolerovali môj hlboký záujem o hudbu a gitaru. Trochu som to prehnal a skončil som až s doktorátom z informatiky na bratislavskom Matfyze. Bolo to v dobe, keď sa povolanie hudobníka vnímalo ako pochybá existencia a moji rodičia výtvarníci si dosť uvedomovali neslobodu v umení, čomu ma chceli ušetriť. Mal som šťastie že môj dobrý kamarát, gitarista a spolužiak zo základky Igor Fajnor mal veľkú zbierku “gramoplatní” (gramodesek) - vinylov. Jeho mama predávala v obchode s platňami a jeho starší súrodenci dozerali na to, aby mali doma najlepšie kúsky. Tie požičiavané platne plus fonotéka mojich rodičov, z ktorej ma najviac bavil Marián Varga, boli základom na ktororm dodnes staviam. Minul ma úplne vtedajší pop, hard rock a aj heavy metal. Od začiatku som naskočil na vlnu artrocku, blues, jazzrocku, jazzu, plus niečoho čo až po dlhej dobe dostalo názov world music. Bavilo ma všetko čomu som nerozumel, čo ma nútilo otvárať uši.


Vím o tobě, že jsi studoval kytaru v zahraničí. Povíš nám o této své zkušenosti něco víc?
Áno, skúsil som to. Je to dlhý príbeh. Predchádzalo tomu dlhé obdobie vlastných pokusov pochopiť hudbu. Prvých desať rokov som sa na gitare učil sám tým že som si od začiatku vymýšľal hudbu. Technika hry a pochopenie nástroja napredovali len úmerne tomu, čo som si dokázal predstaviť. V našom meste nebol učiteľ, nebol internet a youtube, informácie v podstate nedostupné. Boli len uši, nejaké nahrávky, rádiá a predstavivosť. No a ešte hudobné časáky – Melodie, Jazz Forum, neskôr Rock&Pop. Veľa som počúval muziku na platniach a hral v duu so spomínaným Igorom, to bola moja prvá a zásadná škola. Vyrastal som v Trnave, čo je slovenský Detroit alebo Chicago – proste automobilový priemysel a blues. Veľké šťastie podľa mňa, lebo som zažil blues do hĺbky, čo som si uvedomil až na bluesových jamoch v Clevelande, keď sa ma kolegovia muzikanti vypytovali ako je možné že hrám blues akoby som s ním vyrastal... V dvadsiatich piatich som po vysokej škole ostal v Bratislave, hral som blues a jazzrock, stále do značnej miery ako intuitívny hráč. Narážal som na svoje vlastné hranice a tak som požiadal Andreja Šebana o hodiny gitary. No a Andrej, ako to už len on vie, mi začal prerábať techniku, drvil ma so sluchovými cvičeniami, rozobral ma na každej hodine ako panáčika z lega, ja som sa do nasledujúcej hodiny znova poskladal a tak dokola. V podstate som si musel uvedomiť, ktoré základy mám pevné, ktoré sú narušené – neudržateľné a kde mám medzery. Slabšia povaha by sa zrútila alebo zažila zrýchlené satori, ja som však cítil že nemôžem odložiť svoju identitu samouka a s tým spojenú tvorivosť ktorá mi už dlhodobo nejak fungovala. Povedal som si že budem postupne napredovať v pochopení hudby a gitary, ale pritom si stále uchovám radosť, kvôli ktorej na gitare hrám. Objavovanie a úžas. Aj dnes mi postupne s tridsaťročným oneskorením dochádzajú veci ktoré sme vtedy riešili s Andrejom, veľa mi to dalo. Potom už Šeban nemal čas na pomalých žiakov lebo sa začala divoká doba deväťdesiatych rokov, a on hral skoro na všetkých slovenských a českých dobrých nielen popových albumoch.

Na jeseň roku 1996 sa mi dostalo do uší že Slovenská Jazzová spoločnosť dostala ponuku niekoľkých jazzových štipendií z TRI-C College v Clevelande a že mali problém zohnať vhodných uchádzačov do Jazz Studies program, ktorí by boli schopní rýchlo vycestovať. Tak som sa prihlásil, a štipendium som dostal od januára 1997. Odišiel som z práce na elitnom bratislavskom gymnáziu učil programovanie a riadil medzinárodné maturitné štúdium International Baccalaureate. Bolo to ťažké rozhodnutie lebo v práci som sa realizoval a pre niekoho iného by to bola aj životná méta. Mal som 33, pomerne pokročilý vek na študenta ale v Jazz Studies som mal aj starších spolužiakov. Do Ameriky som šiel s európskym vnímaním jazzu, ktoré mi príde otvorené, neortodoxné a oceňuje inováciu a slobodu. Clevelandská škola bola ortodoxná, zameraná na štandardný jazz. Černošká rola v jazze sa na škole dosť marginalizovala a aj Cleveland ako mesto mi pripadalo dosť rozdelené. Pre rozhodujúcu časť učiteľov skončil vývoj jazzu na prelome 40tych a 50tych rokov. Našťastie sme mali master classy muzikantov ako Terri Lyne Carrington, Maria Schneider, Al DiMeola, Adam Nussbaum, James Newton... Ale väčšinu času som sa na škole dosť potil a narážal na inú perspektívu jazzu, a aj na svoje vlastné medzery. Som odchovancom hudby labelu ECM a bratislavských jazzových dní, kde som zažil rozdiel medzi bielym a čiernym jazzom. Keď som si na hodinu improvizácie mal vybrať skladby, moja voľba bola Theoloniousa Monka a Johna Coltrane. Bolo mi vysvetlené že síce OK, ale toto nie je ten jazz o ktorý na tej škole ide. A tak mi postupne dochádzalo že istá časť ameriky rozumie pod pravým jazzom hlavne hudbu napísanú v 40tych a 50tychi skladateľmi z Tin Pan Alley pre muzikál, film a zlaté časy končia niekde pri Frankovi Sinatrovi... Volá sa to The American Standard Song. Hovorím si, OK, aj moje černošské vzory hrali štandardy... a potom mi to došlo... že jazzoví hudobníci aby dostali gig v klube museli hrať známe songy – hity a do nich prepašovávali svoje hudobné nápady, nové harmonické postupy a objavné sóla. Naučím sa z tradície koľko sa do mňa zmestí, budem kľudne strúhať bigbandové beglajty a reharmonizovať štandardy, ale potrebujem sa zároveň s hudbou spájať aj neformálne, neakademicky a intuitívne - v situáciách kde to vrie a iskrí. Spolužiak ma v tom období zavolal na bluesový jam a tam sa mi to celé vyjasnilo. Našiel som komunitu muzikantov, ktorí udržovali živú a skvelú progresívnu bluesovú scénu s presahom do rocku a jazzu, ktorá sa v roku 1997 považovala za ozajstnejšiu a živšiu, než v turistický blues v Chicagu. Jam sessions organizoval skvelý gitarista a úžasný človek Michael Bay, miestny guru ktorý aj učil súkromne a založil Guitar Concervatory. Tak som uňho začal brať súkromné hodiny popri škole a tým sa môj pobyt v Clevelande urýchlil a skrátil, úmerne peniazom ktoré som si na pobyt so sebou priviezol, plus to málo čo som si v amerike dokázal privyrobiť v školskom výpočťáku. Investoval som radšej do intenzívneho pobytu. Peniaze sa krátili a na návśtevu do Clevalandu prišla za mnou vtedajšia kamarátka Shina. Preskočila iskra a po týždni spolu som si kúpil letenku na to isté lietadlo, ktorým sa mala vrátiť aj ona. Pochopil som že ak mám byť pravdivý, nebudem hrať blues ani jazz, ale musím si nájsť svoju cestu vychádzajúcu z prostredia v ktorom som sa narodil. Blues by som mohol hrať aj tu v Európe, ale po zážitkoch s touto hudbou v jej autentickom prostredí, v kluboch desaťročia prešpikovaných tou atmosférou, to mi príde tochu mimo. Vďaka štúdiu v Amerike som si okrem iných vecí uvedomil kam patrím a ako veľmi je dôležité hľadať vlastnú cestu, v mojom prípade šlo skôr o pokračovanie na nej s ostrou zákrutou.
Měl jsi také svého kytarového hrdinu? Kdo tě v počátcích ovlivnil a inspiroval?
Mám ho dodnes. Volá sa John McLaughlin a aj v pokročilom veku je top hráč čerpajúci z Coltraneovho odkazu. Položil základy jazzrocku keď hral s Milesom Davisom (albumy In A Silent Way, Bitches brew), so svojou kapelou Mahavishnu Orchestra a dvojkrkým Gibsnom SG obrátil naruby vnímanie kapelovej súhry, neskôr natočil niekoľko divokých akustických albumov s indickými hudobníkmi vo formácii Shakti, čím položil základy world music “before it was cool”. Jeff Beck ho stále považuje za najlepšieho žijúceho gitaristu. K jeho hudbe sa stále vraciam aj preto, lebo dodnes celkom nechápem, ako to robí.

Pro ty, kdo tě neznají, mohl bys zmínit nějaké klíčové kapely a projekty, kterých ses v minulosti účastnil?
Pred Amerikou som robil rôzne žánrové veci a hĺadal som sa. Prvá ozajstná kapela v ktorej som hral bola bluesová MrBand so speváčkou Silviou Josifoskou, hrali v nej gitarisla Martin Zajko a bubeník Ajdži Sabo, s ktorými sme neskôr založili kapelu Dlhé Diely. Z pohľadu name droppingu by som spomenul nahrávanie albumu Richarda Mullera “33” na kotorom hrali basista Oskar Rósza, bubeník Martin Valihora a legendárny klávesák a Mullerov skladateľ hudby Jaro Filip. Dostal som kazetu s demáčmi pesničiek – len Jaro Filip na klávesy a Richardov spev, o tri dni som šiel na skúšku s mojou novou gitarou Ibanez Joe Satriani (skvelá gitara ktorú mám dodes), zahral som Gčko akord, Richard vykríkol “ladí!”, vytiahol vtedy ešte vzácny mobilný telefón a potvrdil štúdiu termín nahrávania o dva dni. Zrejme tam bol problém s mne neznámym a neladiacim gitaristom alebo čo. Nahrávanie v Rozhlase prebiehalo ako vo sne. Časť osadenstva bola v sladkom opare bohémskych deväťdesiatych rokov, mne úplne stačil zážitok nelátkového charakteru: byť v ozajstnom štúdiu so skvelými hudobníkmi a nahrávať album ktorý je dnes údajne legendárny... Keď vyšiel ten album v BMG počul som na ulici hrať jednu skladbu z rádia a mal som skvelý pocit že sa niečo zázračné stalo. Ale veľmi rýchlo som si uvedomil že v tomto svete som bol len záskok. Ďalšia kapela na ktorú rád spomínam a v ktorej som zažil zázrak súhry, kolektívnej tvorby a porozumenia bola jazzrocková kapela Chorea Minor s Eugenom Vizvárim na klávesoch, Robom Vizvárim na base a Pištom Bugalom na bicích. Chlapci hrali ako draci, mali okolo osemnásť rokov, ja som bol najstarší a technicky menej disponovaný než oni, ale na druhej strane som vedel tú našu partiu usmerniť a ustrážiť týchto nesmierne talentovaných hráčov. Natočili sme jeden album ktorý nevyšiel a mám ho v archíve na DATke, čo je archaický digitálny formát a raz to snáď prehrám do počuteľnej formy, sám som zvedavý ako to obstojí v skúške časom ktorý odvtedy uplynul. Myslím že to bude znieť ako keď sa na križovatke zrazí Return To Forever Chicka Coreu s Level 42 . Chorea Minor získala cenu za inštrumentálne schopnosti na festivale Nové tváre slovenského jazzu. Keď som sa vrátil z ameriky, skúsil som pokračovať s Mr Bandom aj s Chorea Minor, ale veľmi rýchlo som pochopil že môj návrat nemôže byť návratom do minulosti. Prestal som hrať sóla, vyhýbal so sa jazzu a funku akémukoľvek kkonkrétnemu žánru. Bol som na ceste nájsť svoju tvár a vozidlom na tej ceste bola pieseň. Hudba a zmysluplný obsah v totálnej jednote. Začali sme so Shinou žiť a aj tvoriť hudbu. Odmietal som ďalšie ponuky a pracoval na tom, aby som nebol použiteľný nijako inak.


Věřím, že mezi čtenáři budou tací, které zajímá tvé vybavení. Jaké nástroje a aparaturu momentálně na koncertech používáš?
Na posledných koncertoch som používal gitary Epihnone Masterbilt Zenith (moderná replika vzácneho archtopu s okrúhlym otvorom vyrábaného okolo roku 1937), Archtop Cremona Luby z roku 1956 (na tú hrám prevažne slákom, čiže smyčcom), Squier Baritone Modified Jazzmaster, Jolana Alfa prerobená na elektrický sitar, a do pätice Resonet Arioso (československá lapsteel gitara z päťdesiatych rokov). Používam dve kombá súčasne: AER Alpha a celolampový Fender Excelsior Pawn Shop, čo je retro kombo vyrábané krátko okolo roku 2014 a má iba dva potenciomery: Volume a Tremolo. Milujem ho lebo má jeden skvelý zvuk ktorý sa nedá pokaziť krútením... V štúdiu mám ešte vintage kombo Music Man RD 212, čo je hybrid – solid state preamp a lampový koncák. Toto kombo má neuveriteľný headroom, preamp takmer vôbec neskresľuje, vyhľadávajú ho preto country telecastroví hráči. Preamp a master je len na trojke, a v štúdiu už opadáva omietka a okná rinčia.

Efekty. Mám dva pedalboardy a na nich krabičky:
- Barber Parallel Guitar Compressor (skvelý hand made kompresor ktorý zachováva dynamiku/attack, objednáte si to z ameriky a pošle vám ho sám konštruktér David Barber)
- EHX Pog2 (tento sofistikovaný oktáver využívam podobne ako Jack White – na bizarné zvuky)
- EHX Freeze (odkukal som od môjho obľúbeného gitaristu Billa Frisella)
- Roland Space Echo RE-20 (krásny digitálny remake legendárneho páskového echa so všetkými jeho nedokonalosťami)
- Ibanez Tube Screamer TS 10 (pred vyše tridsiatimi rokmi sa práve nevyrábala legendárna TS-8, TS-9 nebola zrovna na sklade, tak mám TS-10 a saturujem s ňou to Space Echo aby bolo mäkšie než paralelne znejúci zvuk gitary)
- Dunlop Wah Cry Baby (super hutný stredový wah)
- Mesa Boogie V-Twin Tube Preamp (metalisti sa v posledných dekádach tohoto zázraku zbavovali za pár šupov lebo na ňom nevedeli nakrútiť agresívny zvuk a tak som si dokúpil ešte jeden V-Twin do foroty, a až po rokoch som na koncerte Johna McLauglina v Bratislave zistil že, ho tiež používa)
- Eventide Space (Tento efekt použil ako plugin producent Ondřej Ježek na albume Longital – Divoko, a okamžite som ho kúpil za ťažké peniaze v podobe gitarového pedálu. Oplatilo sa. V 99% prípadoch z neho používam len obrovský hal Black Hole a neviem sa ho nabažiť)
- Palmer PDI 09 speaker simulator a DI box (zázrak ktorý mi z AER akustického komba v kombinácii s Mesa Boogie V-Twin urobí plnokrvné elektrické kombo)
Zapojenie krabičiek je trochu sofistikované, efekty sú usporiadané v dvoch paralelných vetvách cez Boss LS-2 Line Selector ktorý tu funguje ako dvojstopý mixer.
- Mimo pedalboardov mám pod nohami Looper Ditto X4 od TC Electronics. Tento dvojstopý looper má výborné efekty – double speed, half speed, reverse... Nepoužívam ho ako generátor presných loopov, ale ako nástroj na vytvorenie textúry a chaosu. Podobne ako Bill Frisell, mám rád keď ma krabičky prekvapujú, vyhadzujú z komfortnej zóny a inšpirujú, nechcem byť len otrokom v mojom prípave vždy zle naloopovanej slučky.

V archíve mám aj jeden obrovský Fender Fuzz/Wah/Volume pedal ktorý je skvelý napríklad na basu alebo keď potrebujem nozaj chorý zvuk a potom je tam ešte jeden Line 6 Echo Park delay ktorý som dosť používal pred desiatimi rokmi ale dnes ho nahradil mäkšie znejúci spomínaný Roland Space Echo.

Všetky krabičky čo som kúpil stále mám a používam, čiže nie som prietokový ohrievač krabičiek v tom zmysle že kúpim, pohrám sa, zunuje sa mi a predám ho. Naopak, pred každou akvizíciou si študujem technické špecifikácie, testy na Youtube a referencie muzikantov ktorých si vážim. Pri tej zbierke bizarných gitár si vystačím s týmto efektovým arzenálom. Možno.
Znám tě jako vášnivého sběratele různých starých a netypických kytar. Přibylo ti v poslední době do tvé kytarové palety něco zajímavého?
Skôr mám pocit že tie gitary zbierajú mňa. V čase lockdownov mi v každom z nich pribudli dve gitary. Za posledného poldruha roka to boli nástroje:

Prvý lockdown: Epiphone Masterbilt Zenith spomínaný vyššie a Squier Baritone Modified Jazzmaster.

Druhý lockdown: Epiphone G-1275 Double Neck (to považujem za dve gitary, lebo som sa pohral s neštandardným ladením dvanástky).
Tretí Lockdown: Tonika USSR (podľa Vintage Guitar Magazine je to najškaredšia gitara všetkých čias, ktorá čaká na generálnu opravu) a nakoniec je to Jolana Star IV – miláčik s krátkou menzurou. kúpil som ju spolu so zdemolovanou Tonikou od človeka čo rozpredával zbierku a potreboval som mať aj nejakú “hrateľnú” gitarku, na moje prekvapenie si dokonale rozumie s Fender Excelsior aparátom, hrá im to spolu ako Manuelovi Galbánovi, legendárnemu kubánskemu gitaristovi z Buena Vista Social Club, neuveriteľný retro sound.
Schyľuje sa zrejme ku ďalšej kovidovej vlne, lebo mi v posledných týždňoch pribudli ďalšie dve slečny:

Cremona Luby Parlor Španielka 1965 - gitara stavaná na čunder, na ktorej som začínal, nerozumne sa jej kedysi zbavil a potom celé roky ľutoval. Som rád že mi osud priviedol do rúk túto raritku.

Weissenborn replika – po nedávnom koncerte v Prahe som zablúdil do jednej gitarovej opravovne/ bazára a v nej ma čakal vysnívaný akustický lapsteel typu Weissenborn, na ktorý sa hrala havajská hudba začiatkom minulého storočia. Tento pekne znejúci čínsky remake je po američanovi ktorý sa sťahoval domov a nemohol si vziať všetky gitary so sebou. Pásol som po Weissenborne odkedy som počul album Ben Harper “Fight For Your Mind”. Hrať na lapsteel je skvelá terapia pre gitaristu. Nefungujú zaužívané stereotypy a uši sa otvárajú. Technika slide je kapitola sama o sebe. Tak sa učím odznovu hrať ako malý Danko...


Ty vlastníš opravdu velmi raritní a staré nástroje, které k tobě přišli mnohdy v dosti neutěšeném stavu. Jak přistupuješ k jejich “oživení”?
No, toto je téma na samostatnú ságu. Stará gitara je ako pes z útulku, má toho veľa za sebou a treba k nej pristupovať veľmi citlivo, vytušiť predchádzajúce traumy a zistiť akú hudbu v sebe prináša a čo by chcela hrať. Najprv sa na ňu iba dívam, často tie gitary neadoptujem na základe toho ako sa mi na ne hrá. Väčšinou sa to ani nedá lebo sú v dezolátnom stave. Ale nejak si padneme do oka a vieme že si budeme rozumieť. Potom sa zoznamujeme, bez ohľadu na stav v akom sa nachádzajú, no a potom odhadujem minimum zákrokov, ktoré by tú gitaru vrátili do života. Dlhé roky som nemal parťáka, ktorý by mal cit na opravu takýchto vrakov, ale našťastie som stretol angličana ktorý je top IT menežer v Bratislave a jeho hobby je rýpať sa v gitarách. Nájdete ho na facebooku pod názvom Guitar Workshop Bratislava. Konečne sa mám s kým o tom baviť a Andi Lee potom na základe debaty robí postupne jemné opravy až do stavu keď usúdime, že ďalšie zásahy by už znamenali stratu autenticity alebo narušenie krehkej rovnováhy starého nástroja. Tie gitary mi po pobyte v servise začnú rozprávať svoje hudobné príbehy a vzniká z toho aj nová hudba. Momentálne je oprave gitara, ktorá sa ocitla v prešovskom klube Christiania, kde ju za pár pív vymenil jeden chudobný róm. Vzal som si ju a celú noc som potom nespal lebo som pátral čo to je za bizár. A ukázalo sa že to je Fenton-Weill Zambesi, ktorá sa vyrábala v anglicku len v roku 1961 ako jedna z prvých elektrických gitár na ostrove. Bola v tak dezolátnom stave, že sme sa s Andim zhodli na generálnej oprave – urobiť z nej niečo ako new old stock. Cestovanie v čase. Zohnali sme z anglicka pôvodné nákresy, fotky, schémy a súčiastky. Totálna archeológia. Už sa teším až na ňu natiahneme struny.

Pro muzikanta je koncert někdy až taková posvátná chvíle. Jak je tomu u tebe? Co pro tebe živé vystoupení znamená, jak ho prožíváš a jak se na něj příp. připravuješ?
Asi to nevnímam až tak posvätne, a ak sa mi deje niečo mimoriadne čarovné tak viem, že je to súrhn okolností na ktorých mám iba čiastočný podiel, a veľa záleží od divákov, organizátorov, a tých okolností. Jediné čo môžem ovplyvniť je byť prítomný a reagovať na realitu. Odložiť všetky očakávania ktoré len prekážajú zázraku. Gitarista Pat Metheny zvykol hrávať 250-300 koncertov do roka a z nich boli možno dva-tri pri ktorých cítil že sa dejú mimoriadne veci. A kvôli tým pár hraniam to rád robí celý rok, ale on je extrém. To je prístup hudobníka ktorý je absolútne pripravený na každý koncert a jeho hudba je zároveň veľmi krehká lebo je do značnej miery založená na momentálnej inšpirácii, improvizácii a súhre s podobne otvorenými hudobníkmi. Je to iste iná situácia než v prípade koncertov ktoré sú nacvičené do bodky s celou dramaturgiou, vizuálom ako napríklad v pope. Tam je koncert komodita a takmer nič sa nenechá na náhodu, dosiahne sa vysoká úroveň ale príde sa zároveň o niečo čo presahuje samotných hudobníkov. A tento náhly až nečakaný presah do neznáma počas koncertu mám veľmi rád. Zaujímavé je že hudba je tak silná, že ľudia ktorí si už nemusia veľmi rozumieť mimo pódia, dokážu sa pre tieto momenty krásy spojiť, odložiť nedorozumenia a nechať zázrak aby sa stal. Ale to asi poznáš z kapelového fungovania. Príprava na koncert je dôležitá v oblasti životosprávy, duševnej pohody, koncentrácie. Prípravou na koncert je pre mňa už cesta na koncert, zvuková skúška, to všetko sa stáva pre mňa rituálom. Dokonca aj keď sa niečo začne kaziť cestou alebo počas zvukovky – to sú jen skúšky pevnosti a prítomnosti. Pre mňa obzvlášť lebo viem byť občas reaktívny a impulzívny. Niektoré zo subjektívne najlepších koncertov sa udiali práve po situáciách, ktoré by za bežných okolností človeka odrovnali. Takže vďaka aj za to. Ak narážaš na nejaké extra cvičenie tak deň dva pred koncertom je na to už neskoro. Technické veci, improvizačná otvorenosť a pohotovosť je výsledkom dlhodobej práce s nástrojom, zvukom. Pokiaľ dlhšie necvičím tak cítim že hrubnem, dynamika sa zužuje, ergonómia pohybu a uvoľnenosť je ta tam, a potom človeku na pódiu ostáva už len tlačiť na pílu. Toto cítim nielen u seba ale veľmi často aj u veľkých a známych kapiel. A posledným tónom pre mňa koncert nekončí. Tehchnika si nemôžem dovoliť a ak by som aj na to mal platiť ďalšieho človeka, asi by som to nedokázal delegovať. Uloženie milovaných nástrojov, zmotanie káblov a všetkého z pódia je osobný rituál ktorým sa to celé pomaly uzatvára. Mám rád aj túto fázu a potrebujem ju dokončiť v kľude lebo počas toho sa koncert ukladá vo mne tak, aby bola skúsenosť z neho použiteľná ďalej. Mám ešte otvorený dekel a neviem sa veľmi baviť s ľuďmi, pre ktorých som sa na koncerte úplne rozdal, takže je to len môj čas. Na festivaloch trochu trpím, hlavne ak mi začnú technici odnášať veci a ja ich potom zmätenie hľadám za pódiom. Tam by som asi vlastného technika potreboval. Ale po zbalení som už naspäť v tomto svete, myseľ je upokojená a teším sa zo spoločnosti iných.


Vnímám tě jako velmi osobitého muzikanta a kytaristu. Dokázal bys čtenářům nějak charakterizovat svůj přístup ke kytaře? Co jsou ty podstatné věci, po kterých jdeš?
Zvuk – potrebujem mať zaujímavý zvuk aby som bol inšpirovaný hrať. Nielen tvoriť ale aj interpretovať alebo nahrávať. Zvuk u mňa určuje aj spôsob hrania, napríklad pohnem tónovou clonou a zmení sa tak pocit z nástroja a následne úplne ináč začnem pracovať s technikou, s dynamikou. Veľa muzikantov má na to výstižné slovo – tón. Niektorí gitaristi sú rozoznateľní podľa tónu takmer okamžite (Santatna, Knopler, Jeff Beck, John McLaughlin, Pat Metheny, Bill Frisell,Dominic Miller, Michal Pavlíček ...). Čím ďalej tým viac si uvedomujem aký je tón dôležitý.

Neukončenosť/neúplnosť/otvorenosť – počúvam veľa hudby ktorej sa vyskytuje improvizácia, alebo to môže byť aj hudba síce písaná štrukturovane a podľa istých pravidiel, ale pôsobí až nepredvídateľne (Arvo Pärt). To mám rád. Alebo sa vymyká štandardným harmonickým postupom (Joni Mitchell). Mám rád suspendované akordy, tzv. unresolved chords. Až v poslednej dobe som sa začal vedome venovať durovým a molovým akordom a teórii, a to len pre to aby som vedel nájsť cestu von z tej prílišnej harmonickej definovanovanosti, napríklad cestou substitúcií.

Prekvapenie – hudba ktorú hrám ma musí baviť a prekvapovať. Ale to neznamená že by sa mal každú chvíľu meniť rytmus a harmónia. Niekedy je prekvapením aj to že sa nedeje zmena ktorú by sme na základe našich skúseností v hudbe očakávali. A najväčšie prekvapenie je keď sa nestane vôbec nič.
Vzhledem k tvému dosti experimentálnímu přístupu k tvorbě a zvuku by mne zajímalo, zda nemáš problém točit v klasických studiích nebo preferuješ nějaký vlastní prostor-studio?
Okolnosti nahrávania sú veľmi dôležité – priestor, ľudia, komfort, denné svetlo, časový tlak a iné výzvy. Dobre sa mi nahráva v mojom osobnom ateliéri, kde tvorím, nahrávam demá a niekedy aj celé nahrávky – to hlavne pri soundtrackoch alebo sólových projektoch, ktoré vytváram takmer stopercentne sám. Pri tvorivom nahrávaní veľa počúvam to čo som nahral. Pri nahrávaní s Longital sme posledné tri albumy A to je všetko, Divoko a Mauna točili s kamarátom a skvelým producentom Ondřejom Ježkom. Prvý z nich u neho v pražskom štúdiu Jámor, druhý u nás na chalupe v Bielych Karpatoch kde sme si preniesli techniku a tretí, zatiaľ posledný album v štúdiu Sono. Pre nahrávanie s Ondřejom sme sa rozhodli z troch dôvodov. Po prvé preto lebo Ondřej je veľmi tvorivý a muzikálny, rád pracuje s náhodou, a keď sa niečo sa pokazí alebo zadrhne, namiesto toho aby sme fixovali chybu sa na situáciu díva ako na signál kadiaľ sa ďalej uberať. Druhý dôvod bol, že pokiaľ som spoluautor/interpret a zároveň aj technik/producent tak časť mojej pozornosti je vyhradená technickým veciam – naberaniu, organizácii tejkov a tak. Vtedy moje interpretačné schopnosti trpia. Tretí dôvod pre prácu s producentom/ zvukovým inžinierom bolo, že sme tie albumy nahrávali s bubeníkom. Nabrať dobre bicie tak, aby bol aj bubeník spokojný už pri prvom kontrolnom posluchu, to chce veľké skúsenosti, je to samostatná profesia. Bicím sa v štúdiu už tradične venuje oveľa viac času a pozornosti než zvyšku a zvučia sa ako prvé. Pri časovo limitovanom nahrávaní sú zvyšné nástroje obslúžené narýchlo a najviac tým spravidla trpí spev ktorý sa robí nakoniec a už neostáva čas na to, aby bol výraz k úplnej spokojnosti speváka/speváčky. Nahrávať vokály na celý album za pol dňa alebo jeden deň je šialenstvo, lebo hlas sa rýchlo opotrebuje. Vždy keď sa nám to stalo (a často), tak ma to veľmi mrzelo lebo spev je hlavným nositeľom obsahu. V Sone som nemal svoj gitarový aparát ale použil miestny Fender ktorý som nepoznal, navyše bol umiestnený vo vzdialenej kukani a ja som nahrával v mixážnej miestnosti, takže bolo komplikované chodiť si niekam krútiť gombíkmi na aparáte, nebol čas na hranie sa so zvukom gitary pri každej skladbe alebo počas nahrávania. Pamätám si, že som jeden náročný gitarový part nevedel zahrať tak ako u mňa v ateliéri práve preto, že nastavený zvuk ktorý som mal v sluchátkach nebol ten ktorý som chcel počuť, hoci bol správny z pohľadu výsledného mixu ktorý mal už Ondřej v predstave. Už som spomínal že zvuk je pre mňa polovica nástroja a ovplyvňuje taktilný pocit na gitare a aj dynamiku. V ateliéri mám množstvo gitár a tri aparáty, a častokrát je to záležitosť výberu tej správnej kombinácie pre konkrétnu skladbu. Ten arzenál si samozrejme nemôžem celý brať do štúdia. Nahrávanie v klasických štúdiách prináša pre mňa skôr limitujúcu situáciu, a to však môže byť aj dobre pre výslednú nahrávku, lebo sa človek musí vzdať svojich predstáv a nahrávka je to čo to v tej chvíli je. Napríklad album A to je všetko bol natoćený v Ondřejovom śtúdiu Jámor stopercentne “naživo” a kontaktne, boli sme všetci vrátane Ondřeja v jednej miestnosti blízko seba a natočili sme skladby naraz aj s vokálmi. Výsledný zvuk tohoto albumu ma stále baví. Divoko a Mauna majú vďaka Ondřejovi tiež skvelý zvuk a mixy. Mám pocit že pri každom albume začíname od nuly, neopakujeme recepty z minulosti a vždy použijeme iný spôsob nahrávania a tvorby zvuku.

Jaké vybavení ve svém studiu používáš?
Monitory jeden pár Genelec 8030A v štúdiu a na domáci posluch aj skvelé malé 8010, daw Logic X a Ableton Live (podľa situácie), preamp UAD LA-610 MKII, outboard kompresor Distressor od Empirical Labs, karta RME Fireface UCX, Mikrofóny kondík SE Elelectronics 2200 A, Dynamický Sennheiser MD-21, pár Audiotechnica AT804, Externý plugin procesor UAD Satellite Duo a Waves pluginy, tuším že diamond alebo platinum, už si nepamätám ktorú lebo odkedy mám zopár UAD pluginov, tak z Waves používam len L2, Rbass, Rvox a to je asi tak všetko.

Teď něco k tvorbě. Jak píšeš písně? Jaký je tvůj proces? Čím se při tvorbě necháváš inspirovat?
To keby som vedel! V posledných dvoch rokoch som konečne mal čas počúvať veľa hudby, väčšinou z úplné iného súdka než je hudba Longital. Tak uvidíme či to bude mať nejaký vplyv na tvorbu. Pri písaní piesní sa ale plánovite vyhýbam tomu čo som kedy počul, ale to sa asi nedá úplne vygumovať. Dosť si nahrávam nápady na voice memos, predtým to bol minidisk. Nechám ich odležať a po čase sa k nim vraciam. Bežne sa mi stane že v istom období idú v mojom audio denníku po sebe nápady, ktoré tvoria jednu pieseň/ skladbu. Tvorivosť sa mi takmer vždy spúšťa pri hraní na nástroj a improvizovaní.

Je pro tebe těžké, vzhledem k tvé rozsáhlé sbírce kytar, vybrat na kterou budeš zrovna nahrávat?
Ani nie. Nápady sú dosť naviazané na konkrétnu gitaru. Občas ich musím transformovať na inú gitaru z praktických dôvodov (nahrávanie, koncerty). Na koncerty si momentálne vozím 5 nástrojov, môžem si to dovoliť len preto že už nevozíme v aute bicie.

Máš kapelu Longital - jaké další činnosti v ní vykonáváš? Máte to nějak rozdělené kdo co, krom samotného hraní pro kapelu dělá?
V kapele fungujem ako gitarista, skladateľ, kapelník, menežer a booker. Shina sa venuje vydavateľstvu a v kapele skladá a robí niečo ako road menežment. A pomáha mi optimalizovať logistiku. Zásadné rozhodnutia o smerovaní a fungovaní kapely robíme spoločne so Shinou. Momentálne sme opäť základné duo ako pred rokmi, s občasným rozšírením o klávesy (skvelý Daniel Špiner) alebo sláčikové kvarteto (projekt Longital Suita). Pri hraní vo dvojici s príležitostnými hosťami je naše fungovanie jednoduchšie organizačne aj komunikačne.
Jako kapela určitě hodně času trávíte na cestách, jak tento "proflákaný" čas v dodávce, v šatnách nebo po hotelech využíváš?
My dvaja so Shinou to máme vyriešené. Žiadny čas strávený na ceste sme nepovažovali za preflákaný. Tým že sme so Shinou partneri, nie je tu pnutie aké môže nastať ak nejaký člen rieši na diaľku napríklad problémy v rodine alebo svojmu partnerovi doma neustále chýba. My sme do muziky vhupli už ako partneri a je to náš spôsob bytia. Kým sme hrali dvaja (2002-2014) tak sme si vyvinuli tento spôsob, vďaka ktorému sme trávili väčśíu časť roka na cestách a párkrát sme vycestovali aj na dlhšie šnúry (Francúszko, dvakrát USA, Ukrajina, Polsko). Bol to vždy dobre strávený čas a tie trampoty na ceste nás skôr zocelili než demotivovali. Neviem či sa doba takýchto výprav vráti, všetko zatiaľ nasvedčuje tomu že touring biznis bude už iný a aj my sme už starší a nepotrebujeme si znovu overovať to, čo nám to dalo: istý nadhľad a otvorenosť prítomnému okamihu. A samozrejme množstvo zážitkov a priateľstiev, spojení s ľuďmi ktorí nastúpili na cestu hudby bez plánu B. Sme radi že sme ten starý spôsob zažili naplno.

Je muzika tvým jediným povoláním, nebo máš i jinou obživu?
Áno je.

Krom toho, že jsi muzikant, jsi také učitel kytary. Co bys poradil začínajícím (ale i pokročilejším) kytaristům? Co by jim pomohlo se posunout dál.
Každému gitaristovi, ktorý chce pochopiť tajomstvo nástroja a tvorby hudby, odporúčam nájsť si živého učiteľa, ktorý ho doňho prakticky uvedie a nasmeruje.

A na závěr, co tě v poslední době na domácí nebo světové hudební scéně oslovilo? Co rád posloucháš a doporučil bys i posluchačům?
Budem stručný. Týchto gitaristov som “objavil” za posledný rok a pol: Mary Halvorson, Nir Felder, Dave Tronzo, Ben Monder, Tosin Abasi, Regi Wooten, Matthew Stevens, Scott Dubois.
Odkazy:
Facebook: www.facebook.com/dano.longital
Web Longital: www.longital.com

Za MUSICstage.cz se ptal Maťo Mišík